Moravský modrý – Mm 

Z prístupnej literatúry je možne zistiť , že králiky modrej farby pod názvom lotrinský vznikli krížením belgických obrov s francúzskymi baranmi , a to už koncom 19 . storočia. Na ich rozšírení sa podieľal Otto Grunhaldt , ktorý vyvážal týchto lotrinských králikov v rokoch 1892 až 1895 zo svojej chovateľskej stanice v St. Julien pri Métach do všetkých vtedajších európskych krajín. 

V časopise Suddeutsch Tierborse podľa Grunhaldta je zaujímavý údaj , že viedenský chovateľ Schultz použil pri šľachtený viedenských modrých králikov belgických obrov a hlavne lotrinských obrov s modrými moravskými králikmi . Toto stanovisko sa z najväčšou pravdepodobnosťou opiera o tvrdenie H.Schwaba, uvedenej vo Wachlichovej knihe Unsere Kaninchen. Táto kniha vyšla v roku 1904 v Berlíne a je v nej zmienka o modrých králikoch na Morave a autor uvádza : „Domovom modrých viedenských obrov je Rakúsko. Sú ale dosť rozšírený na Morave u chudobných tkáčov a robotníkov okolo Svitavy, Svojanova a Hynčic. Odkiaľ tieto králiky pochádzajú sa nedá zistiť“. Podľa uvedeného autora je teda potvrdená domnienka , že modré králiky sa chovali na Morave už koncom minulého storočia. Niektoré časové údaje hovoria aj o roku 1880. Nasledovne v roku 1895 vystavil rakúsky chovateľ Schultz na viedenskej výstave po prvý krát 14 modrošedých králikov a nazval ich viedenský či modrý obry. V roku 1906 preto žiadali moravský chovatelia Jána Václava Kálala , aby v časopise Králikár československý , rovnako ako v Králikári moravskom , boli modré králiky označované moravskými či modro sfarbenými králikmi – moravskými a viedenskými.

V priebehu minulých rokov bolo šľachtiteľské úsilie našich chovateľov zamerané na králika o živej hmotnosti 4 až 6kg. K tomuto cieľu mal prispieť aj špeciálny klub. Ten bol založený v roku 1909 ako Klub chovateľov belgického a modrého obra. Prvý popis plemena s uvedeným v štandarde uverejnil Hugo Táborský – Rosický v roku 1917 . A Čo je typické pre moravského modrého v dnešnej dobe? Tento králik patrí do skupiny veľkých plemien s požadovanou hmotnosťou v dospelosti minimálne 5,5kg. Ako optimálna sa však javí hmotnosť 6až 6,5kg. Telo je zavalité , s krátkym a silným krkom , požadovaná dĺžka uší má byť 14až15cm. Typickým plemenným znakom je krycia farba . Tá má byť svetlo oceľovo modrá , vyrovnaná po celom tele. Z hľadiska úžitkových vlastností , treba toto plemeno doporučiť aj pre úžitkové kríženie na produkciu mäsa predovšetkým pre dobré osvalnenie.

Rozhodujúci podiel na súčasnom  skvalitňovaní a rozširovaní plemena má špeciálny klub , ktorý bol založený 7. novembra 1970 pri Národnej výstave drobných zvierat v Brne.

 

Český albín – ČA

Bol vyšľachtený profesorom  Jozefom Žofkou z Kladna. Prvý krát bol vystavený v roku 1928 v Kročehlavech . Bol vyšľachtený krížením králika divokého s belgickým obrom albínom aj s králikmi iných plemien . Cieľom bolo vyšľachtiť albína , aby jeho srsť bola hustejšia a jemnejšia než u belgického obra albína. V roku 1941 vzorník požaduje 3až 4kg. A plemeno je určené hlavne ako kožušinový králik. V šesťdesiatych rokoch m. st. k nám boli dovezené králiky ďalších dvoch plemien albínov : dánsky biely a novozélandsky biely. Táto situácia českému albínovi ani trocha nepomohla , dochádzalo k najrôznejším kríženiam . Vzniknutú situáciu do istej miery napravil ustanovený chovateľský klub. Prišlo k tomu v roku 1966 a rozhodujúcou chovateľskou akciou bola špeciálna expozícia tohto plemena v tomto roku v Benešově. S rozširovaním úžitkových typov králikov ( hybridov ) u nás po roku 1990 prišlo nezodpovedným prístupom niektorých chovateľov ku zhoršeniu typického znaku ČA, to je kvality srsti. No ale v posledných rokoch má rozumnou selekciou má plemeno požadované exteriérové znaky. Hmotnosť dospelých zvierat má činiť 4 až 5kg , za ideálnu požadujeme 4,5 až 4,7kg. Telo je mierne zavalité zo silným osvalením . Uši sú mäsité a dobre osrstené a majú mať dĺžku 12,5cm. K typickým znakom týchto králikov patrí hustá a pružná srsť. Zafarbenie je biele , požadované lesklé pesíky dávajú kryciemu chlpu striebristý nádych , oči sú ružové s karmínovou panenkou. Králik tohto plemena vyniká veľmi dobrou rastovou schopnosťou a výbornou plodnosťou. Z tohoto dôvodu má svoje opodstatnenie pri výrobe mäsa či v čistej podobe alebo v úžitkovom krížení.  

 

Český luštič – ČL  

Plemeno vzniklo v rokoch 1954 až 1959 . Vyšľachtil ho posudzovateľ králikov Václav Pém z Dolan u Kralup nad Vltavou . Cieľom šľachtenia bolo získať plemeno králikov , jeho genotyp by umožňoval zisťovať čistokrvnosť iných plemien králikov. Pokusný chov na toto šľachtenie bol schválený v roku 1954. Bol využitý králik marburský a durinský. Plánovitým a cieľavedomým postupom bolo po troch rokoch získané prvé mláďa českého luštiča, v roku 1958 boli odchované už štyri mláďatá. K uznaniu plemena došlo 5. septembra 1959. Králiky tohto stredného plemena majú mať živú hmotnosť 3,5 až 4,25kg. Telo má byť mierne zavalité s dĺžkou uší 11až 12cm. Typickým znakom je krycia farba , ktorá má byť po celom tele špinavo žltá s jemným šedomodrým nádychom . Ten je najvýraznejší na hlave , ušiach, bruchu a bokoch tela.

Druhou zvláštnosťou je pomocou , českého luštiča bezpečne zisťovať, či iné plemeno je skutočne po stránke zafarbenia homozygotné . Stály okruh chovateľov českého luštiča združuje špeciálny klub, ktorý bol založený 12. marca 1977 v Brne. Aj po stránke úžitkových vlastností splňujú králiky tohto plemena požiadavky chovateľov, a to pre svoju dobrú plodnosť , materinskými vlastnosťami samíc a intenzitou rastu.  

 

Český strakáč – ČS 

O najstaršej etape vývoja podáva svedectvo najstarší králikársky časopis – Králikár československý, ktorý začal vychádzať v roku 1902. Východiskovým materiálom pre šľachtenie bol český stajňový králik. Veľký vplyv na šľachtenie plemena mal už spomínaný Jan Václav Kálal z Bernartic pri Tábore. Ten v roku 1903 uverejnil v „ Králikárovi“ výzvu k chovu českého strakáča. Český králik stajňový bol chovaný , či je udávané , že ho trpeli v chlievoch pod dobytkom, nikto by sa o neho nestaral a neposkytoval mu starostlivosť. Tieto králiky sa voľne párili a s tým súvisel výskyt najrôznejšieho sfarbenia, takže sa vyskytovali aj rôzne strakáče tiež aj čiernobieli. Tí dostávali pri zabíjaní „milosť“ , pretože medzi dedinskými ľuďmi panovala domnienka, že čiernobiele strakaté králiky vypudzujú zo stajní potkanov.

Pôvodné strakáče nemali kresbu v tej podobe , ako ju poznáme dnes. Aj po stránke typovej prešlo plemeno dlhodobým vývojom. Krátko pred prvou svetovou vojnou sa u nás začal rozširovať chov nemeckých obrovitých strakáčov. To bohužiaľ viedlo našich chovateľov k tomu , že českých strakáčov krížili zo strakáčmi nemeckými. Tým český strakáč získal na hmotnosti , ale stratil typ, otužilosť a čulosť. Preto bol v roku 1914 ustanovený Klub chovateľov českých strakáčov v Prahe na Žižkove. Skoro sa však rozpadol a jeho činnosť bola obnovená v roku 1932. Hlavným cieľom sa stala záchrana českého strakáča a jeho pôvodného typu. Český strakáč je plemeno vysokej chovateľskej náročnosti, pretože odchovanie kvalitných výstavných jedincov nieje jednoduché. Mláďatá sa rodia strakaté , ale nie všetky sa vyrovnajú s požiadavkou vzorníku, ďalej sa rodia ako celofarebné tzv. kominári a mlynári. U nich vždy prevažuje biela farba a sú postihnutý letálnym faktorom a obvykle v dvoch až troch mesiacoch hynú. Preto je český strakáč čisto športovým plemenom.

Základná farba je vždy biela a spočíva na nej kresba čierna alebo modrá, havanovitá, žltá, madagaskarová, divoká, železitá, želvovinová (isabela) , činčilová, čiernožltá a modrožltá. Kresbu hlavy tvoria očné krúžky , pod ktorými sú zavesené škranové škvrny. Ďalej na nose tzv. motýlik a zafarbenie uší. Po chrbte sa tiahne pruh nazývaný úhor. Vrchná časť pierka je tiež zafarbená. Na oboch stranách stehien je tzv. bočná kresba. Má byť symetricky rozložená, škvrny sa nemajú navzájom dotýkať. Za ideálne sa považuje päť škvŕn na každej strane tela. Živá hmotnosť králika tohto stredného plemena v dospelosti má byť 3,3 až 4kg. Ideálna hmotnosť je 3,5kg kedy sú králiky najobľúbenejšie. Telo je zavalitejšie , valcovité, s krátkym krkom. Dĺžka uší je 10,5 až 11cm, majú byť pekne zaoblené a osrstené.

Český strakáč je klenotom nášho chovateľstva , je to plemeno vyložene športové. Vyžaduje určitú chovateľskú skúsenosť a prirodzene aj trpezlivosť. O to väčšia je potom radosť z pekného odchovaného českého strakáča.

 

Moravský biely hnedooký – Mbh 

Pri šľachtení čiernopesikatého králika bola využitá malá činčila a strieborný žltý. Rovnaký postup využili aj chovatelia z Otaslavic a z Prostějovska. Ich snaha sa datuje od roku 1971. V roku 1972 bolo v rámci výskumného chovu tetovaných už 177 mláďat. V priebehu šľachtenia chovatelia likvidovali všetkých jedincov s výraznejším čiernopesikatým závojom a k ďalšej plemenitbe používali králikov takmer bielych s cieľom vyšľachtiť bieleho králika s hnedými očami. Prvé výsledky tohto úsilia – dve zvieratá – boli prezentované na výstave v Brne roku 1975.

K uznaniu plemena došlo pri Celoštátnej výstave drobných zvierat v Brne v roku 1984, kde bolo vystavených 18 králikov. Pôvodne to bolo plemeno malé, ale v súčasnej dobe je zaradené medzi plemená stredné. Požadovaná živá hmotnosť v dospelosti je 3,3 až 4kg. Telo je krátke zo silnými končatinami, dĺžka uší má byť 10 až 11cm. Typickým plemenným znakom je čistá biela farba s hnedými očami. Špeciálny klub chovateľov králikov tohoto plemena bol založený 3. októbra 1987 v Rajhradě u Brna. Po stránke úžitkových vlastností plemeno splňuje požiadavky chovateľov, svojou obľubou si potom získava kombináciu hnedých očí s bielou farbou srsti . 

 

Český čiernopesikatý – Ččp 

Popud ku šľachteniu plemena  dal Ing. Fingerland na základe správ z NSR, kde ku šľachteniu podobného plemena došlo. Za počiatočný materiál bola zvolená činčila malá a striebristý žltý. Práce sa ujal posudzovateľ králikov František Provazník z Holic. Toto malé plemeno bolo uznané v roku 1975. Požadovaná hmotnosť v dospelosti je 2,5 až 3,25kg, optimálne 2,8kg. Telo má byť valcovité s takmer nepoznateľným krkom. Mäsité a dobre osrstené uši majú dĺžku 9až 10cm. Krycia farba je po celom tele čisto biela z rovnomerným šedo popolavým nádychom tzv. závojom. Ten je tvorený prečnievajúcimi tmavými až čiernymi končekmi pesíkov , ktoré majú byť rovnomerne rozložené po celom tele. Obľubu u chovateľov si získavajú králiky tohto plemena pekným typom a chovateľskou nenáročnosťou. 

 

Český červený – Čč 

O jeho vyšľachtenie sa zaslúžil Theodor Svoboda z Prahy – Modřan. Použil stajňových králikov načervenavej farby , novozélandských červených a trieslových čiernych. Pod názvom český červený vystavil prvé výsledky svojej práce v roku 1951 vo februári na výstave v Prahe. K uznaniu ďalej plemeno prihlásil , bohužiaľ neúspešne , v roku 1952 a 1957. Jeho chovateľská snaha , ktorá viedla k uznaniu plemena , však našla naplnenie až v roku 1959 v septembri. Krycia farba je sýto svietivo žlto červená a lesklá , hmotnosť 2,5až 3,25kg. Po exteriérovej stránke je český červený typickým predstaviteľom malých plemien králikov. Český červený neboli prv tak rozšírené ako by si zasluhovali. Na konci minulého storočia sa o ich väčšie rozšírenie zaslúžil Oldřich Vízek a Miroslav Kratochvíl. Preto dnes môžeme povedať, že králiky tohto plemena nebojujú o prežitie a sú pravidelnými účastníkmi našich výstav. K prednostiam ich chovu patrí ľahké rozmnožovanie, veľmi dobré materské vlastnosti a nenáročnosť na ich kŕmenie a ustajnenie.

       Malé plemená králikov sa tešia  stále veľkej obľube medzi chovateľmi. Významným predstaviteľom tejto skupiny králikov  je nepochybne aj králik holandský, ktorý svojou jedinečnou kresbou zaujme oko takmer každého návštevníka výstav drobných zvierat. Tí, ktorí si myslia, že táto neobvyklá kresba je výsledkom moderných šľachtiteľských metód, sú na omyle, pretože spolu so strieborným malým a ohnivákom, holandský patrí medzi najstaršie plemená králikov vôbec. Pri histórii plemena dostupná králikárska literatúra a odborné články v chovateľských časopisoch všade zopakujú, že králiky s touto typickou kresbou sú zobrazené na plátnach starých majstrov už z 15. storočia. Je tiež známe, že dnešná podoba holanďana bola vyšľachtená v Anglicku a to z brabantských králikov, ktoré tam boli dovážané z Nizozemska na jatočné účely. Nakoľko som pri prieskume prameňov  zistil, že téma by si zaslúžila podrobnejší rozbor,  rozhodol som sa históriu holandského králika spracovať neskoršie v samostatnom článku.

     Holandský králik má byť kompaktný, s krátkym zavalitým telom a relatívne kratšími silnými končatinami. Pokiaľ jedinec dokáže zaujať aj polovysoký tzv. výstavný postoj, jeho harmonické telesné proporcie vyniknú ešte viac. Dominuje guľatá hlava so širokým čelom a plnými lícami, výraznejšia u samcov. Uši sú silné, zaoblené, husto osrstené, vzpriamene nesené s dĺžkou 9 – 10 cm.

Ako takmer všetci predstavitelia skupiny malých plemien aj holandský králik má podľa štandardu určenú hmotnosť na plný počet bodov od 2,50 do 3,25 kg. Za ideálne možno považovať hmotnosť dospelého jedinca medzi 2,80-2,90 kg, pri ktorom najlepšie vynikne žiaduci typ zvieraťa.

Srsť majú hustú elastickú, dobre priliehajúcu, pri niektorých farbených rázoch s nápaditým leskom.

Holandského králika ale robí jedinečnou  predovšetkým jeho zvláštna kresba.  Je mimoriadne atraktívna , až neprirodzená, čo práve priťahuje nových záujemcov pre chov, rovnako však aj veľakrát preklínaná, čo je príčinou mnohých sklamaní pre tvrdošijne sa zopakujúce  chyby, kvôli ktorým menej trpezliví chovatelia začínajúci s týmto plemenom sa často po krátkom čase  vzdávajú pôvodného elánu a presedlajú radšej na menej náročné niektoré jednofarebné plemeno. Má to samozrejme svoje konkrétne definované korene v dedičnosti kresbových znakov. Môžeme ich pri popise rozdeliť na  kresbu hlavy a kresbu tela. Na hlave sú zafarbené ušnice, ďalej pigmentovaná plocha sa rozdeľuje pri koreni ušníc nad čelom ostrým špicom a pokračuje polkruhom alebo oválne  okolo očí. Nazývame ju lícnou kresbou a v ideálnom prípade by mala byť obojstranne symetrická. Bielu klinovitú plochu, ktorú ohraničuje, nazývame lysinkou. Lícna kresba pokračuje po okraji sánky a smeruje do  oblasti záhlavia, kde ohraničenie kresby tiež musí byť ostré a mierne zaoblené. Kresbu tela charakterizuje priečne rozdelenie prednej bielej a zadnej zafarbenej časti tela, ktorá je situovaná približne v polovici trupu. Ohraničenie medzi bielou a pigmentovanou časťou označujeme ako prstenec, ktorý má byť ostro ohraničený bez záhybov, prebiehajúci plynulo aj na bruchu. Výnimku z toho tvoria iba farebné rázy s divokým faktorom, kde síce krycia farba brucha je biela, avšak spomenutý prstenec má pokračovať v podsade. Posledným typickým znakom holandskej strakatosti je kresba zadných končatín. Kresba zadnej polovice  tela pokračuje cez pätu až do polovice priehlavku, kde končí ostrým ohraničením. Predná časť priehlavku aj s prstami je biela a nazývame ju manžetou. Ohraničenie na oboch zadných končatinách by malo byť samozrejme tiež symetrické.                                                                                   Ideálny holandský králik sa nerovná  iba dokonalej kresbe, ale musia byť splnené aj ostatné t.j. tvarové, typovo špecifické požiadavky štandardu. Pekná kresba práve najlepšie vynikne na harmonickom tele bez tvarových a typových nedostatkov a pri výbornej kvalite srsti. Aj najlepšie kreslený holanďan s mäkkou, jemnejšou nepružnou srsťou pôsobí strapato, v dôsledku čoho požadované ostré línie medzi pigmentovanými a bielymi plochami sú narušené, zubaté  s menšími záhybmi, čo sa vždy  odrazí aj v celkovom hodnotení králika na výstave.

     Plemeno ponúka pre záujemcov celý rad farebných rázov. Najrozšírenejším z nich je čierny, ďalej sa na našich výstavách  stretávame s modrým, divo sfarbeným, japonovitým, menej často železitým, činčilovým, žltým, madagaskarovým  a marburským holandským králikom. Z trinástich aktuálne uznaných farieb na Slovensku sme v posledných rokoch   bohužiaľ nemali šancu  vidieť havanovitého, perlového, rysa  či korytnačieho holanďana.  Na výstavách medzinárodného rozsahu je možnosť vidieť aj niektoré ďalšie farebné rázy ako holandského divoko-havanovitého, ktorý je už uznaný v susednom Česku, respektíve v rámci novošľachtenia aj japonovitého-modrého. Výber je teda veľmi rozsiahly, každý si môže nájsť k svojmu vkusu a srdcu najmilšiu variantu.

Holandský králik je  plemeno, ktoré sa uspokojí  aj so skromnejšími podmienkami. Základná plocha 0,5 m²   pre dospelého jedinca je bohato dostačujúca. Spotreba krmiva je tiež adekvátne menšia ako pri stredných a mäsových plemenách, na kvalite krmiva však nesmieme v žiadnom prípade šetriť. Samičky sú starostlivé matky, rodia najčastejšie 5-8 mláďat. Náročnosť plemena spočíva medzi inými aj v tom, že kreslené králiky /aspoň s prípustnými chybami/ môžeme očakávať v rozmedzí od 0 – 40% zo všetkých narodených. Znamená to, že súrodeneckú kolekciu 4 králikov na výstavách prakticky nestretneme, niekedy je problém zostaviť aj kolekciu 2+2. Na druhej strane neštandardne kreslený zbytok vrhu po výkrmu je výborne využiteľný na kulinárske účely.

      Králik holandský je náročné plemeno, vyžadujúce veľa trpezlivosti, chovateľského umu, vie nás ale z času na čas odmeniť nádherne kreslenými jedincami, ktoré nás inšpirujú k ďalšiemu snaženiu a upevňujú často celoživotnú väzbu na toto plemeno. Novým záujemcom pripomínam, že na Slovensku je založený Klub chovateľov holandských a hototských králikov, ktorý má za úlohu združovať a odborne usmerňovať chovateľov týchto dvoch www.holandsky.weblahko.sk

 

Durínsky.

Králik durynský   ( Du ) bol vyšľachtený v Nemecku a patrí medzi tie plemená, ktoré viac menej vznikli náhodne, nie cieľavedomým šľachtením. Jeho začiatky sa datujú do roku 1895, kedy vo svojom chove prevádzal kríženie niekoľkých plemien králikov nemecký chovateľ David Gärtner učiteľ s Walterschausenu v Durynsku. Choval čistokrvných králikov striebristo čiernych  a ruských ktoré sa mu zdali ale príliš malé. Ku kríženiu použil králikov obrých ( BO ) a i tzv. lotrinské krížence. Po dlhšej dobe sa narodilo mláďa zo zvláštnou farbou a po presrstení i zo znakmi  podobnými farbe kamzíka – tmavšie znaky na nose, ušiach, bruchu, končatinách a bokoch. Samec s týmito znakmi, ktorý vlastne vznikol mutáciou, bol v ďalšej príbuzenskej plemenitbe využitý ako zakladateľ plemena.

Prvý duriňáci z počiatku dostali francúzsky názov  ,, chamois “  čo v preklade znamená kamzík. K uznaniu plemena došlo po zapojení ďalších chovateľov do šľachtenia. Plemeno bolo uznané pod názvom králik durynský – kamzičí v roku 1908 . Podľa Dr. Kálala bolo plemeno ešte vtom roku vystavené aj v Prahe, vtedy ešte Rakúsko – uhorska. Prvou chovateľkou bola pani Absengrová z Košíř. I keď plemeno sa okamžite stalo súčasťou pražských výstav, nedošlo v Čechách k jeho výraznejšiemu rozšíreniu. Toto bolo zapríčinené predovšetkým tým, že ďalšie nepríbuzné zvieratá museli byť nasledovne dovážané opäť z Nemecka. V neskorších rokoch okolo roku 1930 sa  ,, kamzíkom“  istým konkurentom stalo nové české plemeno tzv.  ,, poděbradský dančí “.  Ich krycia farba pripomínala farbu daniela zo špinavo modrím bruchom a znakmi na hlave, končatinách a pierku, podobne ako u králikov kamzičích. Z pôvodných dokumentov vieme, že predajná cena králikov tohto plemena napríklad na výstave v Prahe sa pohybovala od 35 do 50 Kč. Na druhej strane na rovnakej výstave ponúkal Nemecký spolok kamzíčie samce za 150 Kč. Šľachtenie danielích králikov prevádzal František Jelínek z Cerhenic, člen poděbradského chovateľského spolku. Nakoniec v rokoch hospodárskej krízy po roku 1932 nedošlo ani k rozšíreniu  ,, danielích králikov “ a toto plemeno sa nedostalo ani do vzorníku plemien králikov, ktorý vyšiel v roku 1937 a zaniklo. Po skončený druhej svetovej vojny sa chovom kamzíkov v Čechách zaoberalo iba niekoľko chovateľov v severočeskej oblasti a na Morave. O ich rozšírenie sa nasledovne zaslúžili predovšetkým chovatelia z Ústecka  medzi nich patrí Václav Nedoma a Jaroslav Pecháč. Aj keď prvý titul šampióna na kamzíkov získal Jiří Kotala z Fulneku na MV v Brně v roku 1956. Vtedy boli vystavené rovnako ako v roku 1962 v Brně vždy tri zvieratá od dvoch chovateľov. O šesť rokov neskôr bolo na celoštátnej výstave v Prahe vystavených už 19 králikov od dvanástich chovateľov. Na základe výzvy z časopisu Chovateľ došlo na jeseň v roku 1971 k založeniu Klubu chovateľov králikov AlHaKa, ktorý na seba prevzal úlohu ďalšieho zveľadovania a rozširovania plemien Aljaška, havana a kamzíkov. Aj keď v prvých rokoch činnosť Klubu nebola na potrebnej úrovni, predsa len dochádzalo k miernemu rozvoju plemien.  Po roku 1978 je chovateľský klub na dobrej úrovni, čo trvá až do dnes a k vybratým plemenám pribral ešte králikov bielopesíkaté. Plemeno kamzičí králik bolo v Čechách známe pod týmto označením až do konca mesiaca júna 1982. Vtedy ale došlo k jeho premenovaniu na králika durynského. Pod týmto názvom je totiž známi aj v ostatných štátoch. Aj keď nejde o plemeno českého pôvodu je nutné priznať, že po všetkých ťažkostiach úroveň týchto králikov mierne stúpa . Plemeno dobre reprezentovalo i na medzinárodných súťažných výstavách bývalých socialistických štátoch Interkanin, kde svoje zvieratá vystavovali chovatelia Jaroslav Malina z Buchlovic a Jaroslav Ekrt z Libochovan. Zatiaľ najväčšieho úspechu v chove ( Du ) dosiahol Český chovateľ Jiří Pavlík z Třeště tým, že na EV v Brně v roku 1998 získal titul majstra Európy zo ziskom 383 bodov na kolekcii a na samičke Šampióna Európy – 96,5 bodov v konkurencii chovateľov z Nemecka a Rakúska. Durynský králik patrí k ľachkým stredným plemenám s ideálnou hmotnosťou 3,70 – 4,00kg. Plemeno veľmi dobre zhodnocuje krmivá a patrí k tým veľmi dobrým v produkcii jatočných zvierat. Veľmi hodnotná je aj kožušina. V neposlednom rade chovateľovi poskytne veľkú radosť z typických zvierat s dokonalou madagaskarovou farbou a peknými kamzičími znakmi. V prevažnej miere sa dnes chované zvieratá vyznačujú dobrým tvarom a prevažne veľmi dobrým typom. Ich prednosťou je zavalité telo s krátkym krkom. Kráka a široká má byť aj hlava. Prednosť dávame i stredne dlhým a silným končatinám. Uši sú mäsité, dobre osrstené s dĺžkou 11 až 12 cm. Z pravidla veľmi dobrá je i srsť, aj keď k zlepšeniu by malo dojsť v hustote podsady. Farba krycieho chlpu žltohnedá až žltočervená s tmavo hnedými pásikmi, ktoré sú na povrchu a tvoria slabo sadzovitý závoj. Často sa vyskytujú svetlejšie i tmavšie odtiene farby krycieho chlpu. Prednosť má stredný odtieň. Farba krycieho chlpu je zvlášť zrejmá na čele, kde tvorí tzv. zrkadlo, na škraniach, chrbte, vrchnej strane pierka a u pohlavia. Kamzičie znaky tvoria : nosná maska, ktorá nesmie presahovať výšku očí, očné krúžky, uši, škránová obruba, bočné pruhy, brucho, vnútorné strany končatín a spodina pierka. Farba kamzičích znakov je tmavo sadzovitá, nesmie byť ostro ohraničená a má plynule prechádzať do farby krycieho chlpu. Farba očí je tmavohnedá, pazúriky sú tmavé rohovité. Veľmi dôležitá je v šiestej pozícii i farba podsady, táto má byť výrazne žltočervená a bez akéhokoľvek odsadenia zabiehať až ku koži. Na miestach kamzičích znakov je farba podsady  krémová, v žiadnom prípade nesmie byť namodralá. Čo k týmto dvom pozíciám pripomenúť ?  

Stále sa objavujú rozdiely v posudzovaní a chýb sa dopúšťajú nie len posudzovatelia, ale aj samotný chovatelia. Zásadne nutne musíme rozlišovať farbu krycieho chlpu od farby kamzičích znakov. Slabo namodravá podsada na miestach bez kamzičích znakov je u dospelých zvierat neprípustnou vadou ! Práve tak modrá podsada na miestach s kamzičími znakmi. Aj bieli prúžok na koži je neprípustnou vadou ! Pozor je treba dať na ojedinele biele chĺpky, biele skupinky a ďalšie prípustné a neprípustné vady .          

 

  Na Slovensku medzi prvých chovateľov patril už zosnulý posudzovateľ Jozef Stopka z Drietomy, ktorý ich choval v šesťdesiatych až sedemdesiatich rokoch, neskoršie František Gábriš z Veľkých Bieroviec, Jankech Emil z Trebatíc. V posledných rokoch pekné úspechy dosahuje so svojim kvalitným chovom Ochodnícky Jaroslav zo Zemianskeho Podhradia- ZOSZCH Bošáca.

 

Z   Podľa vyjadrení viacerých chovateľ do roku 1990 odrádzalo ich od chovu, že tieto neboli dostatočne ocenené na výstavách, resp im neboli prideľované žiadne ceny. Pamätám si, že faktický až po tzv. zásahu vtedajšieho predsedu zboru posudzovateľov pr. Haspru či na školeniach posudzovateľov ale aj na samotných výstavách im bola daná patričná úroveň nielen v kvalite posudzovania ale aj v udeľovaní cien.

 

Zdrobnelé barany boli v nemecku uznané v roku 1973.

 

 

 

 

  Králik si získal obľubu chovateľov pre svoju všestrannú úžitkovosť ako zdroj vysoko kvalitnej potraviny a v nemalej miere aj ako záľubu - odpočinok človeka na vyplnenie svojho nevyužitého po pracovného času. Či už je to chov králikov exterierových s tzv. športovým zameraním, šľachtenie nových plemien či farebných rázov a ich následná prezentácia na výstavách, ich zúžitkovanie pre vlastnú potrebu alebo aj k finančnému prilepšeniu jatočných králikov predajom. V súčasnej dobe je uznaných viac ako 80 plemien čistokrvných králikov a ich farebných rázov od najmenších králičkov o hmotnosti akolo 1 kg až po obrovité králiky presahujúce cez 9 kg, , krátkosrsté – rexi pre kožušinu, dlhosrsté – angory pre vlnu, zo zvláštnou štruktúrou srsti - saténové a pod., celkove je známych viac ako 100 plemien. Slovenský chovatelia sa môžu popýšiť vyšľachtením štyroch samostatných plemien alebo viacerých farebných rázov už uznaných plemien králikov. Z nich v roku 2003 Európska komisia pre chov králikov zaradila dve plemená a to Holíčsky modrý a Zemplínsky pastelový do Európskeho štadardu plemien králikov, ako samostatné národné plemená vyšľachtené chovateľmi Slovenského zväzu chovateľov. V roku 2004

 Chovatelia králikov majú nemalé a bohaté skúsenosti so svojími chovmi, ktoré preberajú od starších chovateľov a nové skúsenosti zasa odovzdávajú začínajúcim chovateľom. Popri už záľube o ich zdravý chov je však potrebná nasledovná denná a celoročná práca, ktorej popis som zhrnul do „Kalendára chovateľa králikov“.

 
 Január.

  V chove prebieha zdanlivo všeobecný kľud. Skúsení chovatelia a chovatelia, ktorí majú nato vytvorené vhodné podmienky začínajú však zo zimnou plemenitbou. Z tejto plemenitby sa vyberajú králiky na výstavy a zaraďovanie výborných jedincov do chovov.

  Krmivo náchylné na zamrzanie volíme len v takých dávkach aby ho zvieratá ihneď skrmili. Zmrznuté krmivo je nebezpečné, spôsobuje žalúdočné a črevné katary, následne aj uhynutie chovných jedincov alebo narodených mláďat. Sušené krmivo seno, ďatelinu a iné dávame dostatok, aby ho mali králiky k dispozícii i v noci. Dostatočne napájame i v zimnom období v takom množstve, aby králik vodu vypil - zabránime jej zamrznutiu.

  Vo vonkajších králikárňach ponecháme vyššiu ale suchú podstielku. Králiky chránime hlavne proti vlhku a prievanu.

  

Február.

Začíname pripúštať dobre pripravené samice, ktoré vždy prikladáme k samcovi, samec sa potom cíti pánom, je odvážnejší. Je potrebné páriť z ruky (pod dohľadom) – ponecháme jeden maximálne dva skoky a samicu odoberieme. Ak nedošlo k spáreniu v priebehu piatich minút samicu prikladáme k samcovi na druhý, prípadne ďalší deň, vyvoláme tým ruju samice, ktorá sa musí v krátkej dobe dostaviť. Tzv. nútené párenie sa neodporúča, je to zbytočné stresovanie samíc a párenie zostáva zvyčajne bezvýsledné. Na vyvolanie ruje môžeme použiť osvedčené metódy ako je priloženie podstielky od samca do koterca samice, surového petrželu, celeru, zemiakových šúp bez klíčkov a iné odskúšané finty.

  Mesiac február je ešte so silnými mrazmi preto krmíme obdobne ako v januári. Pokial očakávame prvé vrhy vložíme do koterca bedničku na okotenie vystlanú jemnou a mäkkou podstielkou, viaceré samice ju ochotne prijímajú, upravia si ju a nám to umožní krátkodobú kontrolu mláďat, koterce i hniezdište uteplíme.

  Predkladáme rôznorodé ale zdravé krmivo. Už v tomto mesiaci aj v najzdravších chovoch nezabúdame na preventívne preliečenie rôznymi veterinárnymi prípravkami k zabráneniu výskytu kokcidiózy.

 

 Marec.

V tomto období by malo v plnom prúde pokračovať kotenie samíc. Kto sa s priparovaním omeškal čo najrýchlešie dáme pripáriť samice aby jarné mláďatá čo najrýchlejšiu dosiahli jatočnú zrelosť a výstavnú kondíciu. Marec je najvhodnejšia doba pre vrhy, pretože mláďatá opúštajú hniezda už pri pomernom dostatku zeleného krmiva. I slnečné jarné dni prospievajú k ich zdravému vývinu.

  Veľkú pozornosť venujeme skrmovaniu nadbytočných zásob okopanín, nesmú byť nahnilé ani namrzlé. Klíčky zo zemiakov odstránime lebo obsahujú jedovatý solanin, ktorý je zvlášt nebezpečný pre mladé králiky.

  Pred okotením dávame samiciam podľa potreby aj niekoľkokrát za deň čistú, čerstvú pitnú vodu. Hniezdo vo vrhu je vhodné krátko po okotení samice skontrolovať, uhynuté mláďatá vyhodiť a neskoršou kontrolou pri nadpočetných vrhoch (viac ako 8 mláďat vo vrhu, samica má 8 mliečnych bradaviek) slabé jedince vyradiť alebo priložiť samiciam s malými vrhmi. Koterce v tejto dobe čistíme častejšie aby sme zabránili infekčným, prípadne iným ochoreniam.

  Tetujeme prvé zaregistrované mláďatá. Ak je vhodné počasie, v záhrade začínajú prvé jarné práce a preto si včas začíname vysádzať krmnú mrkvu, topinanburi a podobne.

 

Apríl.

V tomto období máme chov v plnom prúde, opatrne prechádzame zo suchého zimného krmenia na letné tzv. zelené. Krmíme stále senom, v malých dávkach pridávame zelené krmivo a dávky sena postupne znižujeme, ponechávame ho však z krmnej dávky po celý rok. Mláďatá však nekrmíme jednodstranne. Žihľava je skorá zelená krmovina a známa pre svoj vysoký obsah bielkovín. Králiky ju však neradi prijímajú čerstvú – necháme ju preto zavädnúť alebo ju jemne naražeme a pridáme do miešaného krmiva napr. s varenými zemiakmi.

  Dojčiacim samiciam pridávame posilňujúce krmivo ako sú miešanky varených zemiakov s miešané so šrotom, ale podávame ho v množstve aké králiky spotrebujú na jedno krmenie aby nám nezačalo kvasiť.Miešanka nesmie byť mokrá ale drobovitá, môžeme do nej pridávať rôzne vitamínové prípravky, mierne prisolenie nie je na škodu.

  Nezabúdame na preventívne očkovanie proti moru a myxomatóze.

 

Máj.

Po dobu odchovu stále pozorujeme odrastajúce mláďatá. Cecajú 8 až 10 týždňov a dostatok mlieka u samice sa u nich prejevuje ich dobrým vzrostom, hladkou a lesklou srsťou, živými lesklými očami. Temperamentné a zdravé mláďatá sa pri krmení tlačia k dvierkam a krmítkam. Tie, ktoré zostavajú v tichosti sedieťv kúte a bez temperamentu sú spravidla choré. Pre istotu ich izolujeme do samostatného koterca alebo výbehu, zmeníme druh krmenia, prípadne nasadíme liečivá ak vieme určiť ich chorobu a poskytneme im väčší pohyb.

  V kotercoch je v terajšej dobe samozrejmosťou mať jasle na seno alebo zelené krmivo, krmítka na obilniny a poloautomatické napájačky. Po podlahe rozhodené krmivo sa znehodnotuje výkalmi a stáva sa zdrojom rôznych nebezpečných chorôb, zvlášť kokcidiózy. Čo je obzvlášt dôležité, ak krmíme zdravo a výdatne počas odchovu stačí krmiť dvakrát denne, ale pravidelne.

  V tomto mesiaci je dostatok žihľavy, ktorá je hodnotným suchým krmivom, preto si spravíme dostatočné zásoby na zimné mesiace a včase kotenia a odchovu mláďat v zimných mesiacoch – sušíme ju v malých otiepkach v prievane, na vzdušnom priestore, nie však na priamom slnku.

 

 Jún.

Vhodné je pri odstave mláďat hneď oddeliť samcov od samičiek, zaistíme tak v králikárny kľud a pokoj. Špatne dojčiace samice alebo samice z nízkou reprodukciou (pokial nie je na chybe samec) do chovu už nezaraďujeme a po krátkom výkrme ich zúžitkujeme. Mladé králiky potrebujú pre dobrý vývin aj dostatočný pohyb a preto pokial je možnosť nechávame ich vo väčších kotercoch alebo využívame oplotené dobre chránené výbehy. Pri odchovoch odkázaných len na koterce ich ale nepreplňujeme. Králiky, ktoré sme vytypovali pre výstavy alebo zaradenie do ďalšieho chovu sa osvedčilo včas oddeliť od ostatných králikov a ustájiť samostatne – sú kľudnejšie, lepšie dospievajú a prijímajú potravu, ktorú však upravíme tak aby sa králik neprežieral. Staré ale osvedčené samice, ktoré chceme opätovne pripustiť doprajeme po odstave mláďat 10 až 14 dní pokoja.  Nezabúdame otetovať a doočkovať ďalšie mláďatá.

  

Júl.

Nezabúdame pravidelne čistiť koterce – z nečistôt sa rodí množstvo parazitov, ktorí by mohli ohroziť chov. Stále pozorujeme mláďatá, slabšie jedince vyradujeme a robíme opätovný výber z mláďat vhodných do chovu a na výstavy. Do chovu vybierame jedince

s vlastnosťami, ktoré chceme v chove presadiť a tieto chýbali samcovi alebo samici.

Zelené krmivo predkladáme hospodárne len v potrebnom množstve, aby sa nezaparilo. 

 

 

August.

 Skúsený chovateľ mláďatá prevažuje a robí si záznamy o vývine a raste všetkých jedincov z odchovu a podľa nich rozhoduje o výbere pre ďalšiu plemenitbu. Chovateľ už musí mať jasno, ktoré jedince a kolekcie ho budú dôstojne prezentovať na výstavách.

  Samice, ktoré plemenitbou veľmi nezaťažujeme môžeme však už tretíkrát pripúštať. Dorábame druhé seno – otavu, pripomeňme si, že seno môže byť nedosušené ale otava presušená.

 

September.

Chovná sezóna pre niektorých chovateľov končí. Nie je už vhodné pripúštať ďalšie samice, lebo odchov mláďat by prichádzal do neskorej jesene. Keď sa nám chovný rok vydaril, dva až tri vrhy od jednej samice je dostačujúci. Ak sme od jednej samice získali pri dvoch vrhoch 15 mláďať, resp. pri troch vrhoch 23 mláďat, ktoré nám dajú v priemere 2 kg mäsa, chov sa nám vydaril - pri súčasnej cene za 1 kg králika od 150 do 200 Sk v obchode je to rýchle rátanie.

  

Október.

Nezabúdame čistiť koterce a výbehy - pokiaľ nám to časove vyhovuje každý týždeň, najmenej však jedenkrát za dva týždne. Veľkú dezinfekciu vykonávame aspoň dva krát do roka - používame chemickú dezinfekciu prípadne opaľovanie plameňom pomocou horáka a propan butanového plynu, bezpečnosť pri týchto prácach je však nevyhnutné dodržať.

  Mladé králiky z neskorších vrhov umiestnime vzhľadom už k chladnejšiemu a vlhkému počasiu do suchších kotercov a prikrmujeme kvalitným senom. Chovným králikov umožníme odpočinok a pripravujeme ich ďalšiu chovnú sezónu – kŕmime tak, aby nám nepretučneli a nestratili schopnosť ďalšieho rozmnožovania, lebo pretučnelé samice po pri párení nie sú schopné oplodnenia.

  Podľa počasia a využitia v chove nám začínajú králiky presrstovať. Doporučuje sa ich dôkladné prekartáčovanie i proti srsti, čím sa presrsťovanie urýchli. Pridaním slnečnicových semien, ale v malých dávkach (pri nadmerných dávkach môže spôsobiť hnačku) do kŕmenia presrstenie urýchlime a nová srsť dostane pekný lesk. Zeleného krmiva začína byť nedostatok, tak králiky pripravujeme z letného kŕmenia na zimné.

   

November.

Pozornosť venujeme zabezpečeniu kotercov proti vlhkému a daždivému počasiu. Ak sme nestihli v októbri urobiť veľkú dezinfekciu kotercov, túto spravíme ešte pred prvými mrazmi. Taktiež vykonáme nutné opravy kotercov a králikárne – vyhryzené prepážky, dosky, poškodené kŕmdlá a pod. Zvláštnu pozornosť venujeme uskladneniu okopanín, aby nám nenamrzli. Nikdy nevieme, aká dlhá zima nás zastihne a koľko krmiva nám králiky spotrebujú. 

  

December.

Na získanie miesta a efektívne využitie zásob krmív, ešte do vianoc ohodnotíme všetky králiky. Prebytočné zúžitkujeme, prípadne odpredáme ďalším záujemcom do chovu. Nezabudnime si aj mi doplniť chov nepríbuznými jedincami od druhých chovateľov, prezimované chovné králiky potom nakupujeme logicky drahšie. Mladé králiky, ktoré sme vybrali ako chovné zatiaľ zosilnili, dospeli a mali by byť v najlepšej kondícii pripravené pre nové chovné obdobie.

  Osvedčené králiky sme si ponechali a pri dobrej starostlivosti sa môžu využívať v plemenitbe 4 až 5 rokov. Pri dlhých zimných večeroch vyhodnotíme chovný rok a na podklade záznamov si zostavíme chovný plán na ďalšiu sezónu. Pri chove čistokrvných králikov, ak nemáme králiky uložené v databáze počítača a netlačíme štandardné tlačivá uznané Slovenským zväzom chovateľov, včas si zabezpečíme čisté pripúšťiace potvrdenia a rodokmene u registrátora základnej organizácie. Králiky je povolené registrovať a tetovať do veku troch mesiacov.

  Kožka z králikov tiež nie je zanedbateľný produkt a preto nezabudnime si zabezpečiť jej odpredaj. Jej najvýhodnejší výkup (aj zásielkový ) pre chovateľov v súčasnosti zabezpečujú

členovia združení v Asociácii kožušinárov a chovateľov kožušinových zvierat Slovenska so sídlom v Trenčíne.